fboldis

Táto významná spoločenská otázka má celkom určite aj nejakú logickú odpoveď, s ktorou si však málo kto láme hlavu. Veď načo aj, keď každý z nás sme nejakou menšou či väčšou mozaikou tohto spoločenského nešťastia. Naviac, ide o živelný a takmer neriadený celosvetový fenomén, ktorý svetské či náboženské zákony ovplyvňujú iba minimálne.
Možno hneď na začiatku povedať, že živnou pôdou tohto rakovinového nádoru je ľudská hlúposť a to prioritne vrcholových štátnych, ale i náboženských predstaviteľov, ktorým významnou mierou sekunduje zaslepená spoločenská masa, samozrejme až na nejaké svetlé výnimky.

Svetové spoločenské zlo sa dá veľmi výstižne prirovnať k veľtoku rieky Amazonky. Jej prameň sa dá vystopovať, ale sama o sebe by žiadnym veľtokom nebola. Na to potrebuje množstvo ďalších prítokov, ktorých pramene sa taktiež dajú vystopovať. Veľtok rieky nemožno zahatať, ale čo tak tie malé pramene? Tie sa tiež upchať nedajú, ale to neznamená, že sa nedá robiť vôbec nič. Protipovodňové opatrenia najrôznejšieho druhu jestvujú a ak sa uplatňujú, tak aj významnou mierou znižujú škodlivé účinky vodného živlu.

Toto je presná analógia zla, ktoré je chlebom našim každodenným, dosť nechutným, tvrdým, plesnivým, zadrhávajúcim sa v krku a zdraviu veľmi škodlivým. Avšak človek ako živiteľ a nositeľ zla neškodí iba sebe, ale je pre celú rastlinnú a živočíšnu ríšu hotovým nešťastím. Jeho agresivita voči svojmu okoliu nemá v prírode obdobu. Preto sa tu vynára oprávnená otázka, či je človek stvorením Božím čo sám o sebe tvrdí, alebo je skôr dielom diabla? Ako by inak bolo možné, že napríklad naši blízky príbuzný primáti, od ktorých sme sa v dávnej minulosti odčlenili, majú ďaleko vyššiu spoločenskú, morálnu i charakterovú úroveň ako my? Komu a o čo tu ide, že sa človek uberá takýmto zlým smerom opantaný takými vlastnosťami ako sú závisť, chamtivosť nepredstaviteľných rozmerov, nenávisť a vražedné násilie voči všetkému, alebo predovšetkým voči vlastnému druhu? Je to pre niekoho možno tvrdá sebareflexia, ale bez nej sa nedokážeme pozastaviť a zamyslieť sa nad tým, kým alebo čím vlastne sme.

Analýzu súčasného zlého stavu ľudstva možno urobiť iba tak, že sa historicky vrátime na začiatok nášho vykročenia zlým smerom, to jest k opiciam. Ich zdravý prírodný vývoj je založený na spoločenskom rodinnom súžití s dominantným alfa samcom a v hierarchii druhej alfa samici, ktorá je matkou rodu. Táto spoločenská skupina potrebuje pre svoju existenciu nejaký ohraničený minimálny životný priestor, ktorý si dokážu srdnato brániť. Od prírody si berú iba nevyhnutné minimum. Prípadné zlo pre svoje okolie uplatňujú iba k životu nevyhnutnej a minimálnej miere.

Ak sa odrazíme od tohto prírodného vzoru, tak možno budeme mať šancu sa aj k niečomu dopracovať. Jednotlivé prítoky veľkého zla treba každý zvlášť vystopovať až k prameňu a patrične ho aj pomenovať.

Vojny

Môžeme trebárs začať aj od aktuálneho ukrajinského problému, ktorý je úplne bežný a každodenný na celom svete. Tak ako na Ukrajine i všade na svete je takýto konflikt založený na neuveriteľnej hlúposti štátnych predstaviteľov a to vrátane USA a Ruska. Títo hlupáci tak ako v minulosti aj v súčasnosti sú priamym zdrojom vojnových konfliktov. Nepoznajú podstatu nepokojov a majú navzájom úplne odlišné a protichodné názory na rovnaký problém. Ak ide iba o hlúposť, tak to je ešte lichotivé ohodnotenie. Oveľa horšie je, ak sa politik bez ohľadu na čokoľvek riadi zákernou politikou jednostrannej výhodnosti a prospešnosti, pričom nejaké ľudské práva sú mu úplne ukradnuté.
Stanovisko k územným konfliktom by malo byť jednoznačné. Boli, alebo sú nejaké štátne hranice večné a nemenné? Nie, neboli, nie sú a nikdy nebudú. Musia sa teda vždy meniť tým najhlúpejším vojnovým spôsobom? Vôbec nie, lebo pozitívnych príkladov je dostatok.
V tejto veci treba začať od úplného základu, teda od nejakého bytu či rodinného domu so záhradou, alebo poľnohospodárskou pôdou. Majitelia týchto nehnuteľností nie sú veční, lebo ich vlastníctvo sa bežne a často mení. Má pôvodný majiteľ v takomto prípade ešte nejaké právo o predanej nehnuteľnosti rozhodovať? Určite nie, lebo predajom všetky jeho práva k nehnuteľnosti zanikli. Ale toto „nie“ platí rovnako i pre štát a jeho politikov! A práve tu sme na elementárnej úrovni rozhodovania, ktoré patrí výhradne vlastníkovi nehnuteľnosti. Nadstavbou k nehnuteľnostiam je ich združovanie do jednotlivých miest a obcí, ktoré sú v tomto smere základnou organizačnou jednotkou. V prípade pohraničia by mali mať tieto celky právo rozhodnúť sa formou referenda do ktorého štátu chcú patriť. To by v žiadnom prípade nemalo prislúchať nejakým nezainteresovaným štátnym úradníkom, ktorí si dostatočne neuvedomujú , že doba nevoľníctva a kolonializmu je už dávno preč. Takýto zaspatí politici dodnes zneužívajú svoju moc v rozpore so základným ľudským právom občana na sebaurčenie. To má potom za následok revanš v podobe rôznych násilných i teroristických akcií zo strany ukrivdených občanov. Toto je potom výsledok politických diletantov, ktorí sú za takúto deštrukčnú činnosť ešte aj dobra platení.

Treba povedať, že štát a jeho pochybné hranice nemajú hodnotu ani jediného ľudského života. Štát je totiž neživá inštitúcia nehodná na výmenu za život človeka. Len vojnoví jastrabi môžu mať iný názor, lebo ide o ich príživníctvo na konfliktných situáciách, v ktorých nemajú problém vraždiť.
Z uvedeného sa dá dostatočne spoľahlivo stanoviť, kto je v práve napríklad v Kosove, Baskicku, Severnom Írsku, na Kryme, v Donecku, Čečensku či Kurdistane. Tŕňovou korunou šialenstva tohto druhu je bývalá Juhoslávia, čo nepotrebuje žiadne komentáre!
Na všetky tieto boľačky je iba jedna dobrá masť zvaná referendum. Na takýto prejav dobrej vôle však treba obojstranne dostatočne kultivovaných politikov a to je problém.

Kde teda v tomto prípade pramení zlo? Je to ľudská hlúposť, alebo skôr chamtivá túžba po čo najväčšej moci, ktorá je tým väčšia, čím väčší je štát? V takýchto konfliktných územných situáciách sa rafinovane občanom podsúva motivačný výrok „to je naše územie“. Je to obyčajný podvod, lebo nemôže byť naše to, čo je v správe katastra zaregistrované na nejakú konkrétnu osobu. Existuje aj naše územie, čiže štátne, ale skúste si tam ísť niečo zobrať a uvidíte či je naše aj vaše. Zlo sa preto akumuluje aj v tých jednoduchých ľuďoch, čo sa takto ľahko nechajú oklamať a postavia sa tým na nesprávnu stranu. A to je zasa len o ľudskej hlúposti, ktorá so sebou nesie aj ťažké následky.

Ak svojho času Gorbačov verejne vyhlásil, že problémy NDR sa riešia v Berlíne, tak to s nadšením uvítal celý západ, vrátane USA. Na toto ústretové gesto už asi všetci zabudli a vysloviť podobné slová v prospech východnej Ukrajiny už nemá kto. Preto takýmto zábudlivým a krátkozrakým politikom právom patrí prívlastok hlupáci, ktorý im sadne ako holý zadok na šerbeľ. Niekomu sa to môže zdať drsné, ale má tu nejaký opodstatnený význam diplomatickým spôsobom kamuflovať a zakrývať zlo?
Aj v prípade Slovenska odznel ústretový názor v roku 1991, keď na demonštrácie za samostatné Slovensko reagovala jedna staršia pani na Václaváku slovami, „Co ti Slováci vlastně chtějí? Když se jim nelíbí, ať jdou.“ Táto žena by si zaslúžila štátne vyznamenanie, lebo iba takéto pozitívne postoje vylučujú násilie a zakladajú priateľské vzťahy.

Neviem, či existuje nejaká oficiálna definícia štátu, ale mohla by vyzerať asi takto: „Štát je dobrovoľné zoskupenie základných územných celkov, ktorými sú mestá a obce plus územie vo vlastníctve štátu.“ Ústavy štátov, ktoré v tomto smere nerešpektujú princíp dobrovoľnosti, by mali byť z medzinárodného hľadiska v tomto bode neplatné, lebo ide zo strany štátu o zneužívanie moci na potláčanie práva občanov na sebaurčenie. Ak už toto niekto nechce vidieť, tak ho treba vnímať ako administratívneho zloducha, z ktorého zlo priamo pramení!

Chudoba, bieda a hladomor

Vo všetkých týchto troch prípadoch ide o stav životného rozpoloženia človeka. Chudoba je charakterizovaná minimálnou majetnosťou ale plným brucho, pričom v nejednom prípade môže ísť aj o pohodlný životný štýl nejakých neprispôsobivých občanov, ktorým je takáto chudoba milšia ako námaha spojená s každodennou prácou či učením.
Bieda je už vážnejší a nežiaduci stav, keď je majetnosť takmer nulová a brucho poloprázdne.
Hladomor je tretí a najhorší stupeň, lebo ide o prázdne brucho a ohrozenie života.

Nič sa nedeje bez príčiny a preto aj v týchto prípadoch sa treba dopracovať až k prameňu a tam hľadať riešenie. Jestvujú rôzne charitatívne organizácie, ktoré sa snažia o zmiernenie súčasného stavu v jednotlivých častiach sveta. Je to síce chvályhodné, ale vonkoncom nie racionálne, lebo ide iba o riešenie sekundárneho problému. Ten pri takomto prístupe nemá definitívne riešenie a preto je bez konca! Investované finančné prostriedky majú neefektívny účinok, čiže končia v nekonečnej slepej diere. Je preto potrebné hľadať jadro tohto problému a tak ako v lekárskej praxi aj tu stanoviť správnu diagnózu a liečiť primárny problém. Sekundárny následne úplne odpadne, alebo sa zmierni na minimum.

V tomto prípade je príčina problému úplne zjavná, ba až do očí bijúca a preto je záhadou, prečo ho nikto správne nepomenuje? Totiž súvislosť medzi biedou a mnohodetnosťou je jednoznačná pričom platí, že čím viac detí, tým väčšia bieda a zaostalosť. To je univerzálne pravidlo, ktoré platí všade na svete. V krajinách západnej Európy to už dávno pochopili a podľa toho sa aj zariadili tak, že zredukovali pôrodnosť. Práve toto je jeden z najvýznamnejších faktorov vedúci k ich závideniahodnej životnej úrovni. Paradoxne ide o takzvaný zlý demografický vývoj s ktorým nás na Slovensku tak často strašia rôzni pochybní odborníci a ich politickí prisluhovači. Takýto primitivizmus je až zarážajúci, keď tu máme 13 – 14 percentnú nezamestnanosť a ešte aj hromadu ľudí zamestnaných v zahraničí a my tu investujeme značné finančné prostriedky na povzbudzovanie pôrodnosti. To sa úplne míňa účinku, keď sa nám premnožujú najmä asociáli, ktorí sami a ani ich početné potomstvo nič tomuto nahlúplemu štátu nikdy nevráti. Práve naopak, lebo významnou mierou sa podieľajú najmä na kontaktnej zločinnosti, čiže sú hrozbou pre radových občanov. Aj na takéto účely sa štát zadlžuje. Pamätám si aj obdobie súkromno-hospodáriacich roľníkov, z ktorých ani jeden nebol na takto nízkej rozumovej úrovni. Neprisadil si kravu, ak ju nemal čím vychovať. A to sa im v meste posmešne hovorilo „sprostý sedliak“. Aký „honosný titul“ by si potom zaslúžili naši politici? V celosvetových pomeroch sú dve deti dosť a viac ako tri je už neúnosné!

Bieda, zaostalosť a nulová sexuálna kultúra idú ruka v ruke v Indii, Afrike, ale napríklad aj v Afganistane, kde až 46 percent obyvateľov nemá viac ako 14 rokov. Na takto nadobudnutú chudobu a biedu sa automaticky nabaľuje zločinnosť všetkého možného druhu, ktorá sa dotýka aj tých čo zrovna medzi chudobných nepatria.
Menší podiel na tomto stave má aj ľudská nenásytnosť, keď zamestnávatelia v maximálnej miere na mzde poškodzujú svojich zamestnancov. U nás je to napríklad badateľné aj v tom, že títo ľudia už nevedia na akých najmodernejších a najdrahších autách by sa vozili. Sedia na veľkých balíkoch peňazí, ktoré tak izolujú z obehu a znižujú tím kúpyschopnosť občanov. Z obeživa sa tak stáva mŕtvola. K tomu však prispievajú aj dôchodcovia, najmä tí pracujúci, ale i solventní radový občania čo majú strach s krízového stavu hospodárstva a preto časť svojich financií tiež blokujú.

Nízka alebo nulová sexuálna kultúra ide v niektorých prípadoch i na vrub rôznych zaostalých náboženských štruktúr, ktoré by sa tiež mohli konečne spamätať. Ak sa totiž človek bude i naďalej rozmnožovať bez akéhokoľvek obmedzovania, teda na zvieracej úrovni, tak nieže bude, ale už i je veľmi vážnou hrozbou pre celú živú prírodu. Jej totálne zničenie bude mať za následok hladomor a obrovskú vražednú zločinnosť!

V poslednom čase si politici asi uvedomujú tento nepriaznivý vývoj a snažia sa o nejaké kroky, no zjavne nevedia správne zadefinovať čo vlastne za chudobu možno považovať. Už dokonca vymysleli aj pojem energetická chudoba. Treba však povedať, že chudoba sa nedá
len tak jednoducho zadefinovať nejakým číselným numerom finančného príjmu občana. Je to totiž pojem výhradne individuálny a nemožno ho zovšeobecniť. Iné je ak má dôchodca príjem 250 eur v Bratislave a iné je to na vidieku, alebo v Nemecku či na Ukrajine. Ďalší problém je aj v tom, že dosť ľudí si svoju chudobu doslova privoláva svojim zlým správaním (obžerstvo, alkohol, cigarety, hazardné hry, nehospodárnosť, mnohodetnosť či lenivosť). Zlý výklad chudoby môže vzísť aj od finančne rozmaznaných vysoko postavených osôb, ktoré chudobu posudzujú podľa vlastného vysokého príjmu. Takým príkladom je aj v poslednom čase medializovaný „údajný problém“ hladovania chovancov v polepšovniach, lebo vraj majú chudáci na stravu iba 3 eurá na deň a osobu. Ide tu o zjavný diletantizmus, lebo možno až štvrtina občanov tohto štátu minie na stravu 1,5 až 2 eurá na dospelú osobu a deň, samozrejme pri domácom racionálnom stravovaní a bez využívania stravovacích služieb. Ide o nehoráznosť, ak sa niekto usiluje ešte viac prilepšiť budúcim možným kriminálnikom a to na úkor slušných občanov.

Jadrom problému tejto kapitoly je však predovšetkým zvieracia sexuálna úroveň, ktorá pramení v ľudskej hlúposti, alebo v prípade našich asociálov i v rafinovanej vypočítavosti.

Výchova

Ako u zvierat, tak aj u ľudí je samozrejmosťou odovzdávať mladej generácii životné skúsenosti potrebné pre úspešné prežitie v druhovom i medzidruhovom permanentnom súboji. Preto od správnosti a úspešnosti výchovy závisí veľkosť konfliktného stavu spoločnosti. V tomto smere je potrebné minimalizovať spoločenské zlo, ktorého fyzickým nositeľom je predovšetkým mužské pohlavie. Ide najmä o jedincov so zanedbanou výchovou za ktorú však prioritne zodpovedajú ženy-matky a tak sa paradoxne práve toto nežné pohlavie primárne a významnou mierou podieľa na zločineckom stave spoločnosti.

V dnešnej zdivočenej dobe je markantne badateľný úpadok morálky už na základných a stredných školách, na čo zbytočne učitelia upozorňujú, lebo kompetentné orgány na takéto „banálne“ prkotiny nemajú ani čas ani chuť. Zo školskej praxe je dobre známe, že najhoršie sa v tomto smere prejavujú chlapci a to predovšetkým osamelých matiek. Ale aj z dobre zazobaných rodín niektorých podnikateľov a lepšie situovaných občanov vyrastajú problémové deti a mládež.
Osamelé matky nie sú dostatočne razantné vo výchove, ale predovšetkým na nejakú výchovu ani nemajú čas pre pracovnú zaneprázdnenosť. To znamená, že dieťa fyzicky vyživia , ale duchovne správne nevychovajú! Takéto matky pre ich statočnosť na jednej strane treba obdivovať, ale na strane druhej takýto stav možno považovať za krízový a spoločensky nežiaduci.

Prehlbujúcu sa krízu rodiny a manželstva niečo spôsobuje. Tých faktorov je určite viac, ale aspoň niektoré v skratke pomenujem:
-Prioritu asi hrá finančná a materiálová chamtivosť, keď naše dieťa musí mať takmer všetko to, čo aj dieťa z bohatej rodiny. Veď aby chúďa netrpelo na komplex menejcennosti. A tak otec musí drhnúť niekde v zahraničí a matka v nejakom domácom zamestnaní, pričom musí mať k dispozícii osobné auto a hlavne manželovu peňaženku. O morálnu výchovu detí sa postará ulica a detské bandy najmä v okolí činžiakov. Okrem toho takáto manželská odlúčenosť je ideálnym predpokladom na neveru a rozpad manželstva.
-Ďalšou príčinou zlého stavu je bezohľadný ženský karierizmus nadradený nad prirodzené ženské poslanie matky, manželky a strážkyne rodinného krbu. Je to dôsledok snahy o vlastnú nezávislosť a tiež chybne vybudovaný komplex menejcennosti. Pre takéto ženy je zamestnanie nadovšetko. Neuvedomujú si však, že takto vytvárajú na pracovnom trhu pretlak pracovnej sily a nárast nezamestnanosti so všetkými negatívnymi následkami. Domácnosť má byť prioritou vydatej ženy a zamestnanie má byť hlavne mužskou záležitosťou. Okrem toho premiešanosť mužov a žien na pracoviskách je veľkou a častou príležitosťou pre neveru a rozpad rodín.
-V našom štáte máme aj špecifickú etnickú príčinu takmer nulovej výchovy detí asociálov .Ak je v mnohopočetnej rodine okolo desať detí, tak o nejakej slušnej výchove sa dá ťažko uvažovať. Dôsledky takéhoto stavu si potom odnáša celé okolie. I v tomto prípade je nositeľom zla predovšetkým mužské pohlavie, pričom ženy týchto asociálov sú v poľutovaniahodnom stave sexuálneho otroctva. O ťažkom údele týchto nekonečných rodičiek nikto nič nehovorí, ako by bol ich ťažký osud neviditeľný. Krátkozrakí politici si v tomto smere nedovidia ani na koniec nosa!
– Treba zdôrazniť, že výchova detí je výhradnou záležitosťou rodičov. Rodič musí dieťa vychovávať a učiteľ učiť. Tu nie sú možné žiadne kompromisy a vzájomné prelínanie týchto povinností. Aj štát má právo, ale nie výchovy, ale prevýchovy no až v nápravnovýchovných zariadeniach alebo v pokutových postihoch.

Od zanedbanej výchovy a nezamestnanosti je už iba krôčik k zločinnosti, ktorá v tomto prípade pramení vo finančnej a majetkovej chamtivosti, v ženskom karierizme, v štátnej podpore abnormálnej pôrodnosti asociálov a v rozpade manželstiev.
Diskriminácia

Je to umelo nafúknutý, akože spoločenský problém na ktorom sa priživujú rôzny vládny i nevládny diletanti, ktorí si nevedia nájsť niečo iné na vlastnú politickú sebarealizáciu a zviditeľnenie sa. Ide tu v podstate o prirodzené spoločenské vzťahy nadradenosti a hierarchie z ktorej sa ani človek nemôže vymaniť, lebo rovnostárstvo v kráse, múdrosti, alebo vo fyzickej zdatnosti neexistuje. Preto je diskriminácia úplne samozrejmý prírodný zákon posúvajúci živočíšne druhy prostredníctvom pozitívneho výberu k napredovaniu. Funguje to tak, že buď samica si vyberá toho najzdatnejšieho partnera a ostatní sú takzvane ohrdnutí čiže diskriminovaní, alebo si právo na párenie musí samec tvrdo vybojovať ako napríklad jeleň.
Je to teda prirodzený výber tých najschopnejších a v ľudskej praxi sa začína s jeho uplatňovaním už na základných školách, kde sa deti privykajú na spoločenskú kategorizáciu od jedna do päť. Už u týchto malých detí sa takto vyvoláva boj o nadradenosť a vlastné sebavedomie. Toto súťaženie, hodnotenie či posudzovanie ide s človekom už celý život. Treba to rešpektovať a nekriminalizovať. Ide tu iba o to , aby to malo svoje hranice únosnosti a nezachádzalo to do šikany a prenasledovania. V tomto asi takzvaní antidiskriminanti nemajú jasno a svojim hlúpym fanatizmom sa vlastne sami dostávajú na úroveň zločinnosti! V tomto smere je celému svetu zlým príkladom USA, kde už ich takzvanú vzorovú demokraciu vystriedala byrokracia, ktorá je určitou obdobou diktatúry, lebo zakazuje, prikazuje a nariaďuje občanovi všetko možné i nemožné a od týchto hlupákov si berie vzor i EU (zakrivená uhorka).
Teda konkrétny príklad, ktorý sa odohral v americkej basketbalovej lige, keď majiteľ jedného klubu vyčítal svojej známej, aby na zápasy nevodila černochov. Preniklo to na verejnosť a vyvolalo to bombastickú reakciu nevôle, najmä diskrimináciou sfanatizovaných hlupákov, ktorí sa idú z toho takrečeno posrať. Černoch a beloch sú dve rozdielne rasy, z rôznou kultúrou, temperamentom či technickým pokrokom, pričom čierna farba pleti je iba druhoradá alebo dokonca ani nemá žiadny podstatný význam. Čo belochom na černochoch vadí je napríklad ich nadmerný temperament, hlučnosť, extravagantnosť a pravdepodobne aj častejšia lenivosť ako k práci tak aj k učeniu a z toho aj plynúca zvýšená zločinnosť. Presne toto oddeľuje aj našu majoritu od osadníckych asociálov, ktorý sú vnímaní ako spoločenská záťaž a treba povedať, že celkom oprávnene, lebo na nich treba robiť a uspokojovať ich pochybné práva.

Otázka stojí takto: Je možné vynucovať si násilím sympatie a spoločenské uznanie? Určite nie, lebo toto si musí človek zaslúžiť svojim pozitívnym postojom k okoliu, pracovitosťou a slušnosťou. Kto je ozdobený takýmito vlastnosťami nemusí mať obavy z ignorancie bez ohľadu na to, akej je rasy, pohlavia či vierovyznania. Je pravdou, že určité skupiny občanov, okom rozlíšiteľné vzbudzujú automaticky nedôveru a obavy. To je určitý negatívny imidž, z ktorého nie je jednoduché sa vymaniť. Ale niekomu byrokraticky nariadiť, že táto skupina obyvateľov musí byť vnímaná ako plnohodnotná je nehoráznosť. Takýmto spôsobom sa rešpekt, úcta, uznanie a sympatie vynútiť jednoducho nedajú. A niečo také vnucovať je choré, nedemokratické a v rozpore s prírodnou praxou. Ak sa chce niekto zo zaznávanej skupiny občanov presadiť, nemá právo sa násilím domáhať, aby ho niekto zamestnal. Ak je naozaj schopný ako si to o sebe myslí, tak si môže založiť vlastnú živnosť, podnik, obchod, krčmu a podobne. Takýmto spôsobom si môže vydobyť spoločenské uznanie a postavenie a nepotrebuje k tomu žiadnych pochybných obhajcov ľudských práv.
Ak má napríklad súkromná firma v ťažkých konkurenčných podmienkach prosperovať, tak jej žiadny hlupák nemôže kafrať do toho, koho má či nemá zamestnať. Toto totiž nie je žiadna sociálna ustanovizeň, ktorá je povinná na seba preberať štátnu sociálnu politiku. To si štát môže realizovať výhradne v štátnych inštitúciách, v ktorých sa nič neprodukuje, a ktoré ešte žijú v socializme.

Kde teda v tomto prípade pramení zlo? No predovšetkým v ľudskej hlúposti, v zdegenerovanej byrokracii amerického a perspektívne i bruselského typu.

Ústava

Neviem či je to základný zákon tohto štátu, alebo skôr sito na halušky, keďže je samá diera. Možno aj preto potrebujeme mať celý úrad jej vykladačov. Je to niečo podobné ako mal Egyptský faraón biblického Jozefa na vykladanie jeho snov.
Nemožno zazlievať tvorcom tohto obsiahleho dokumentu, že nedokázali vytvoriť nadčasové a bezchybné dielo. Je však zarážajúce ako bezstarostne sa správali a správajú všetci politici SR k tomuto zákonu. Ak obyčajný dom potrebuje neustálu starostlivosť, údržbu a zveľaďovanie, tak rovnako to musí platiť i o tej našej ústave. Politici starostlivo dbajú o to, aby sa vozili stále na novších autách, no stará ošarpaná ústava im akosi nevadí. A tak prichádzajú stále nové a nové konfliktné situácie, ktoré možno vyhovujú práve uvedeným vykladačom snov, lebo takto majú možnosť verejnosti prezentovať svoju nenahraditeľnú opodstatnenosť.
Z aktuálnych konfliktov ide napríklad o sociálne odkázaných občanov, ktorý majú údajne právo na bezprácne sociálne dávky i keď sa im práca ponúka. Asi len sám Boh vie, čo je to za privilégium. Občan v pracovnom pomere tiež môže dostať bezprácne peniaze, ale iba v prípade, že mu zamestnávateľ prácu nezabezpečí. O čo tu teda ide? Samozrejme je to podpora lajdákov, čo majú vrodený neprekonateľný odpor k práci.
Zástancovia práve takýchto ľudí sa aj posledne nechali hlasito počuť, keď padol rozumný návrh na podmienenie výkonu funkcie starostu a primátora primeraným vzdelaním. Prax totiž ukázala, že týchto funkcií sa ujímajú aj pologramotní nevzdelanci. V skutočnosti len blbec môže obhajovať takýto stav tým, že občan má právo voliť a byť volený. Ak takýto občan dobrovoľne zanedbal svoje právo na vzdelanie, prečo by mal mať teraz právo na výkon takejto zodpovednej funkcie, ku ktorej bude mať asi rovnaký prístup ako mal v škole k učeniu? Okrem toho právo voliť a byť volený nemá každý občan. Už je tu obmedzenie vekové, ktoré je v prípade kandidáta ne prezidenta ešte prísnejšie. Preto prípadná ďalšia podmienka pre zvolenie nebude žiadnou výnimkou. Treba mať na zreteli, že tu ide o verejnú funkciu kde sa nakladá so značnými i štátnymi financiami, ktoré nemožno zveriť do rúk hocijakému diletantovi. Iba na voličov sa nemožno spoliehať, lebo tí si v niektorých prípadoch ani nemajú z čoho vybrať, keď môže byť jeden kandidát hlúpejší ako druhý.
Terajší stav toleruje skutočnosť, že do volenej funkcie sa môže dohrabať aj negramotný človek. Je síce pravdou, že aj bez oficiálneho vzdelania môže byť človek chytrý a možno aj úspešný, ale pre takéto výnimky je otvorený súkromný sektor, ale v žiadnom prípade nie štátna verejná služba, hoci aj volená!

Úzko s touto problematikou korešponduje aj článok ústavy ktorý tvrdí, že každý občan má právo na bezplatné vzdelanie. No hneď za tým nasleduje tvrdenie, že školská dochádzka je povinná. Toto je očividný nezmysel, ktorým vlastne ani neviem čo sa sleduje. Nemožno totiž nikomu nanútiť aby využil svoje právo na vzdelanie. Ak toto právo niekomu nevonia, na čo má vlastne chodiť do školy? Jedna motivácia tam síce je, no nie je to vzdelanie, ale pre sociálne slabých je to štátna finančná podpora. Ide tu teda o profesionálnych žiakoch ZŠ, čomu však ich študijné výsledky ani zďaleka nezodpovedajú. Toto možno považovať za veľmi pochybné a drahé štátne násilie asi inšpirované komunistickým právom na prácu, ktoré ak niekto nevyužil, dostal sa do konfliktu so štátnou mocou.
Toto možno smelo považovať za zneužívanie štátnej zákonodarnej moci, lebo o tom či a ako má byť dieťa vzdelané môžu rozhodovať iba jeho rodičia! Ak však štát umožní, aby nevzdelanec mohol byť starostom, čo potom má byť motiváciou aby sa občan dobrovoľne vzdelával? Demotivačný účinok majú aj rôzne pochybné sociálne dávky na ktoré sa netreba ani učiť, ani pracovať.

Kde v tomto prípade pramení zlo? No zase v ľudskej hlúposti, ktorá umožňuje negramotným občanom vykonávať verejné funkcie, alebo aj vzdelaným ale v nesprávnom odbore. Takto dochádza k často nezodpovedným spoločenským škodám, za ktoré tak možno prísť maximálne o funkciu. Je to podobné, ako keby napríklad šuster robil chirurga, traktorista by bol pilotom a podobne. To by sme tu vyzerali! Ešte šťastie, že tu môžu bordel robiť iba hlavy pomazané, alebo skôr s maslom na hlavách.
Kanibalizmus

Je to slovo, ktoré naháňa hrôzu a vzbudzuje odpor, no v prírode i u ľudí sa vyskytuje a preto sa s tým treba zaoberať. Nejde tu o nejakých Papuáncov z minulých storočí, ale o celkom konkrétnu slovenskú súčasnosť. Kanibalizmus prvého stupňa tu už máme, keď pod rúškom záchrany životov a pod ochranou zákona je možné mŕtvych rozoberať na náhradné diely pre ušľachtilé transplantačné účely. Netreba k tomu predchádzajúci súhlas zomrelého a dokonca ani pozostalých príbuzných. Skrátka mŕtvola sa zoštátňuje v štýle komunizmu z roku 1948.Z minulých zbesilých vojen je známe, že okrádanie mŕtvol bolo neetické a zakázané. Dnes mŕtvemu vybijú a ukradnú i zlaté zuby.
Takéto svinstvo je v západných krajinách považované za zneuctenie mŕtveho a preto zakázané. No ani tam neohrdnú nejakým tým náhradným orgánom a nakoľko sú dostatočne solventní, dobrému kšeftu nič nestojí v ceste. Toto je druhá strana tej istej mince. Na jednej strane „ušľachtilý zámer“ a na druhej svinstvo. S touto kauzou pred nedávnom vyšla televízia, no nič sa nezmenilo a problém ide dostratena podobne ako tá naša slávna „gorila“. Ale zasa na druhú stranu treba povedať, že občanovi zostala aj nejaká sebaobrana. Na to, aby ho po smrti nero-zobrali ako prasa, môže na patričnom tlačive vysloviť nesúhlas s jeho posmrtnou manipuláciou. Tlačivo treba vyplniť, dať ho úradne overiť a zaplatiť. Potom zaslať doporučene do transplantačného centra, čo je ďalší poplatok. Fígeľ je navyše ešte aj v tom, že možno väčšina obyvateľstva o tom ani nevie.
Je to hrozné kam sme sa až s touto našou demokraciou dopracovali. Požičiavame si na masívnu podporu neobmedzenej pôrodnosti a veľké peniaze investujeme do výchovy a vzdelávania mládeže pre ktorú nemáme prácu. Nevadí, veď v západných krajinách sa uplatnia ako gastarbeitri. Zvyšujú tam životnú úroveň svojou lacnou pracovnou silou a prispievajú i na vysoké dôchodky miestnych dôchodcov. Aby toho nebolo dosť, ešte aj po smrti sa pre týchto prefíkaných západniarov stanú zdrojom náhradných orgánov. Tak to je ono, alebo milujem Slovensko.

V neďalekej budúcnosti príde na rad pravdepodobne aj druhý kanibalizačný stupeň, ktorý vyplynie z neúnosného premnoženia človeka s následným hladomorom. Zomrelých bude škoda pochovávať, lebo môžu ísť rovno na nejaký bitúnok . Nebude sa to však volať kanibalizmus, lebo to je nehumánny prežitok. Dá sa tomu moderný, dnes často používaný názov recyklácia. No veď čo, však predprípravu na to už máme. Že to znie ako science fiction? Možno, ale iba pre tých, čo nepoužívajú logiku.

A kde tu pramení zlo? Hlúposť to celkom určite nebude a ak, tak iba radových občanov. Ide tu pravdepodobne o dobre organizovanú a premyslenú chamtivosť, ktorá sa nezastaví ani pred úctou k mŕtvemu. Možno to pomenovať aj ako hyenizmus. Zaujímavé je, že to uniká pozornosti expertov EU. Najskôr asi preto, že je predovšetkým v rukách práve tých krajín, ktorým tento stav vyhovuje.

Záver

Nemá význam pokračovať v odhaľovaní ďalších prameňov zla, lebo by mali v podstate veľmi podobný charakter. Prioritu tu hrá prirodzená snaha o dominanciu pretransformovaná do ľudskej praxe a rozdrobená na majetkovú a finančnú nenásytnosť, z ktorej následne plynie nenávisť, závisť a túžba po moci hoci aj cez mŕtvoly.
Každý z nás sa už možno stretol s neochotou a aroganciou nejakej obyčajnej štátnej úradníčky, ktorá sa k občanovi nemusí správať ako k zákazníkovi, lebo nie je finančne priamo na ňom závislá. Preto má pocit, že je súčasťou nejakej štátnej moci, ktorú sa snaží občanovi dať aj patrične pocítiť. Pravdepodobne to dáva pocit nejakého dobrého uspokojenia, aj keď na tej najnižšej úrovni.
Ide o pravé zvieracie pudy, ktorými sa človek podvedome riadi. Avšak finančná a majetková nenásytnosť je človekom umocnené zlo, ktoré jedným spôsobuje chudobu a tím druhým devastáciu seba a vlastného potomstva. Deti nenásytných boháčov sa cez nudu prepracujú k alkoholizmu, drogám, promiskuite a nakoniec aj k predčasnej smrti! Takých negatívnych príkladov je neúrekom. Preto platí, že zle je ak má človek málo peňazí, ale ešte horšie je ak ich má veľa!!
Sláva, moc a peniaze, rebelanti, armáda a východná Ukrajina. Treba sa tam riadne vyšantiť, zničiť čo sa dá a za sebou zanechať mŕtvoly. Toto je kultúra človeka, najväčšieho zvera zemegule! Všetka česť všetkým tím, o ktorých to neplatí, lebo majú nádej na slávu nebeskú. Pre tých pravých zločincov je to samozrejme ha, ha, ha. Títo ľudia síce vedia skadiaľ vyšli, ale to kam smerujú nevedia a ani ich to nezaujíma. Preto sú obzvlášť spoločensky nebezpeční. Ženy matky by mali prestať vychovávať vagabundov, lebo práve tu je hlavný prameň zla!! Staré ľudové príslovie hovorí, „Ohýbaj ma mamko pokiaľ som ja Janko, lebo keď ja budem Jano, neohneš ma (ohnem teba) mamo“!